Spoza lavice
Nie je to tak dávno, čo sme
ako žiaci základných škôl videli čudných ľudí, ktorí so sebou vláčili výkresy,
z batohov im trčali zvláštne predmety ... až neskôr sme sa dozvedeli, že
sú to tubusy. Ba pochopili sme aj to, na čo slúžia zvláštne žlté prístroje na
nožičkách a bielo – červené ,,palice“. Presne medzi tých mladých ľudí sme
za zaradili aj my v okamihu, keď
sme prvýkrát vstúpili na pôdu Strednej priemyselnej školy stavebnej v Trnave
ako jej študenti.
Vošli sme do veľkej budovy
plnej chodieb, dverí, schodov a študentov. Mali sme zmiešané pocity.
Starší spolužiaci sa tu orientovali bez problémov, ale nám chvíľku trvalo,
kým sme si zvykli. Onedlho sme spoznali
spolužiakov, mnohých učiteľov, nerobilo nám problém nájsť väčšinu odborných
učební či bufet. Naopak, ten vyhľadávame často. Vlastne život veľkej časti
študentov sa sústreďuje, samozrejme cez prestávky, pri bufete vo vestibule
školy. Sú tam vždy minimálne piati zástupcovia ročníka a rozoberajú svoje
pubertiacke problémy.
Ani sme si to neuvedomili, ale
zrazu sme sa ocitli medzi tými, ktorí s tubusom v batohu alebo
v ruke kráčajú z Prednádražia do mesta či na stanicu. Keď sme ich
videli prechádzať po meste, ešte sme netušili, že aj my budeme
v kartónovej tube nosiť výkresy a pauzáky, niekedy dobre
a inokedy zle narysované.
Ale nie je to len
o výkresoch. Je to aj o priateľstvách, ktoré sme tu nadviazali.
Dostali sme sa do kolektívu ľudí, z ktorých sme najprv poznali len
niekoľkých. A teraz? Sú to ľudia, ktorých máme radi, môžeme sa na nich
spoľahnúť, a ktorí nám aj pri písomke poradia, teda, ak niečo vedia.
Kolektív dosť spojil aj lyžiarsky a plavecký kurz a s inými
triedami nášho ročníka to bola aj imatrikulácia, kde sme spoločne tŕpli a čakali,
čo nám tretiaci vyvedú. Ako tretiaci sa tento rok tešíme na to, ako si naše
triedy zmerajú sily s ostatnými v 24 - hodinovom nonstop basketbale.
V našej škole zažívame
často aj horúce chvíle. Dvakrát do roka
s napätím očakávame otca či mamu, prichádzajúcich z rodičovského
združenia a dúfame, že aspoň niečo zabudol profesor povedať. Sucho
v ústach, keď sme vyvolaní k tabuli, a večer predtým sme sa
nemohli učiť, pretože na niektorej televíznej stanici dávali hokej alebo dobrý
film, a ešte sme museli ísť von alebo na kofolu. Keď napätí čakáme, aká
bude známka z písomky, ktorú sme celú odpísali od suseda, a dúfame,
že aspoň on sa niečo učil, alebo keď sa profesor niečo pýta (a práve na to
nevieme odpoveď), pozerá na nás a my čakáme, že nás vyvolá.
A nejaká tá tradícia?
Každoročne sa lúčime s našimi štvrtákmi a na začiatku roka vítame
prváčikov. Čas, keď sme boli prvákmi my, ani nie je veľmi vzdialený. No teraz
sa s úsmevom môžeme pripravovať na maturitu, ktorá nás o rok čaká.
Neviem síce, ako dopadne a s čím budeme mať najväčší problém, ale
jednu vec vieme určite, že stráviť štyri roky na tejto škole nie je strata
času. A ľudia, s ktorými sme tie roky trávili? Na tých, ktorých sme
tu stretli, nikdy nezabudneme a naša stará budova, trieda a učitelia
navždy zostanú v našej pamäti.
Ivana Briediková z 3.C
Juraj Harajčík z 3.A